VÝSTAVBA DREVENÝCH KOSTOLOV

Starobylé kamenné katedrály a klasické drevené kostoly sú jedinečné stavby, ktorých výstavba sa začala v 10. storočí po prijatí kresťanstva a ktoré zaujmú zručnosťou a umením remeselníkov, ktorí ich vytvorili. Chrámy, ktoré stáli niekoľko storočí a dodnes existujú najmä vďaka reštaurovaniu, poskytujú nielen možnosť zoznámiť sa s rôznymi školami architektúry, ale aj naďalej stelesňujú silu a moc pravoslávia.

V rôznych historických obdobiach prevládali samostatné architektonické smery, z ktorých každý sa vyznačoval vlastnými formami a vonkajším dizajnom. Ale bez ohľadu na štýl, v ktorom bol kostol postavený, každý z nich obsahoval niečo z minulosti a budúcnosti.

Medzi bežné typy náboženských budov patria:

• krížové chrámy v byzantskom štýle, ktoré boli pevne zakorenené na pravoslávnom Východe a objavili sa po pokrstení Kyjevskej Rusi. Mali obdĺžnikový pôdorys a mohli byť buď skromne zdobené, alebo nápadné svojou nádherou. Ich charakteristickým znakom je pyramídová kompozícia, pričom hlavnú úlohu zohráva centrálna kupola, vyvýšená vysoko na bubne;
• stanové a viacstenné kostoly, ktoré sa objavili v XV-XVI storočí a majú takmer rovnaký základ – osemuholník na štvoruholníku. V európskej architektúre nemajú obdobu. Strechy chrámov (opláštenie stanov a kaplniek) mohli byť zhotovené z osikových orechov, čo im dodávalo zvláštnu eleganciu;
• stupňovité chrámy, pre ktoré je charakteristický nárast počtu osemuholníkov alebo štvoruholníkov, ktorých veľkosť sa postupne zmenšuje. Podobne ako stanové stavby mohli byť zhotovené z kameňa alebo dreva a oplývali vonkajšou výzdobou;

• Rotundové kostoly z obdobia klasicizmu a baroka, okrúhle v základni, zdedené z antiky. Symboly večnosti, možno ich nazvať vzácnymi klenotmi medzi zachovanými stavbami 18. a 19. storočia. Rekonštrukcia a obnova kostolov tohto typu je mimoriadne dôležitá vzhľadom na ich malý počet;

• Chrámy-loď, ktoré sa začali stavať v 17. storočí. Kubické stavby spojené so zvonicou obdĺžnikovou budovou. Obraz lode, ktorou sa možno plaviť po mori života, je symbolom spásy veriacich;

• Kostoly „pod zvonmi“ alebo „pod zvonmi„, ktoré sa stavali od 15. storočia. Ide o stĺpové alebo pyramídové stavby s atikou, kde sa zvonové poschodie nachádza pod kapitulou, nad hlavným objemom;

• Jaskynné chrámy, malé, jednoduché stavby s jednou malou kupolou a sedlovou strechou, ktoré sa neskôr vyvíjali a nadobúdali čoraz zložitejšie formy. Najnovšie známe stavby pochádzajú zo začiatku 18. storočia.

• Konštantínopolský patriarchát
• Alexandrijský patriarchát
• Antiochijský patriarchát
• Jeruzalemský patriarchát
• Ukrajinská pravoslávna cirkev
• Srbský patriarchát
• Rumunský patriarchát
• Bulharský patriarchát
• Gruzínsky patriarchát
• Pravoslávna cirkev na Cypre
• Grécka pravoslávna cirkev
• Poľská pravoslávna cirkev
• Albánska pravoslávna cirkev
• Československá pravoslávna cirkev
• Pravoslávna cirkev v Amerike

Existujú aj autonómne cirkvi s rôznym stupňom nezávislosti:

• Sinajská pravoslávna cirkev IE
• Fínska pravoslávna cirkev-KP
• Japonská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu
• Čínska pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu
• Ochridská arcidiecéza Srbskej pravoslávnej cirkvi

Zvonica je výraznou ozdobou pravoslávneho chrámu, ale jej hlavným účelom je niesť zvony, ktoré budú vhodné na zvonenie. Preto by tí, ktorí stavajú kostol so zvonicou alebo samostatnou zvonicou, mali už vo fáze projektovania zapojiť odborníkov na zvony. Je tu veľa jemností. Ako budú zvony umiestnené? Ako bude vybavené pracovisko zvonára? Ako sa bude zvuk rozchádzať?
Napríklad zvonica umiestnená v meste, v blízkosti obytných budov, by nemala byť príliš „hlučná“ – inak sa nedá vyhnúť nespokojnosti okolitých obyvateľov. Zvon by však tiež nemal zaniknúť skôr, ako sa dostane k poslucháčom. Ako môžete vopred predvídať jeho tón a hlasitosť? Závisia od tvaru (profilu) zvonov a, samozrejme, od ich hmotnosti. Závisí aj od správneho zavesenia: zvon by mal vletieť do otvorených priestorov zvonice a nemal by byť tlmený stenami.

Pri správnom rozmiestnení zvonov môže jeden skúsený zvonár ovládať celý súbor. Jednou rukou uvádza do pohybu jazýčky malých zvonov, ktorých káble sú spojené do zväzku, druhou rukou rozozvučí stredné zvony a nohou rytmicky stláča pedále pripojené k jazýčkom ťažkých hlásičov.

Zavesenie zvonov by sa malo navrhnúť spolu so samotnou zvonicou, pretože trámy, na ktorých budú umiestnené, sú zabudované do stien. Neskôr, po dokončení zvonice, ich nebude možné upevniť, pretože váha, ktorú musia uniesť, je príliš veľká.
Pri stavbe zvonice je dôležité vypočítať zaťaženie, ktoré bude schopná uniesť. Nielenže zvony môžu vážiť až niekoľko ton, ale pravidelne budú vytvárať vibrácie, ktoré pri nedostatočnej pevnosti budovu zničia.

A nakoniec ešte jeden dôležitý aspekt. Pri stavbe zvoníc často dochádza k nešťastnej udalosti. Budova je postavená, nosníky sú namontované a zvony sa majú zdvihnúť. Pre kostol sa odlieva veľká zvonkohra… a vidí sa, že sa jednoducho nezmestí do rozpätia zvonkohry! Aby sa to nestalo, opäť treba všetko vopred vypočítať a prípadne najväčšie ťažké zvony zdvihnúť na určené miesto ešte pred dokončením stavby.

Ak chceme odpovedať na otázku, kedy sa objavili zvonice, mali by sme sa pozrieť na históriu samotných zvonov. Zvonenie zvonov existovalo už pred narodením Krista – v Číne, kde sa objavili v XXIII. storočí pred Kristom. Kedy sa zvony začali používať v kostoloch? Krásna legenda hovorí, že v piatom storočí nášho letopočtu svätý Pavol Veľký zaspal na rozkvitnutej lúke a snívalo sa mu, že anjeli hojdajú kvetmi zvonov a tie melodicky zvonia a oslavujú Stvoriteľa. Keď sa zobudil, prikázal odliať zvony z kovu a pred začiatkom bohoslužby ich rozozvučať a vyzvať ľudí na modlitbu. Stalo sa to v meste Nola v Taliansku, kde bol svätý Pavol biskupom.
Zvony zrejme prišli na Kyjevskú Rus s jej krstom. Archeologické výskumy naznačujú, že v predmongolských časoch bola v Kyjeve dielňa na odlievanie zvonov. Je známe, že počas kniežacích sporov v roku 1067 knieža Vsevolod Polockij dobyl Veľký Novgorod a do svojho mesta si odniesol zvony z katedrály svätej Sofie. To naznačuje, že zvony, najmä veľké zvony na zvonenie, boli vysoko cenené, boli akýmsi dôkazom vysokého postavenia mesta a mohli sa stať predmetom boja.

Prvé zvonice v Kyjevskej Rusi boli najjednoduchšie, takže ich ešte nemožno nazvať zvonicami v pravom slova zmysle. Predstavovali baldachýn, pod ktorým sa nachádzali stĺpy s pripevneným priečnikom, na ktorom boli zavesené zvony.
Kedy sa objavili prvé monumentálne zvonice? Kroniky ich spomínajú až od 14. storočia. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o drevené alebo kamenné steny s osadenými zvonmi, ktoré boli kryté strieškou. Ikony zo 16. storočia už zobrazujú vyššie opísané zvonice aj zvonice v modernom zmysle slova – v podobe osemhranných drevených veží.

Zvonice môžu byť rôznych typov: jedno- a viacstupňové, kamenné a drevené, samostatné alebo ako súčasť kostolnej budovy. Existujú aj chrámy s dvoma alebo dokonca viacerými zvonicami. Pri veľkom zvonení na zvonoch pracuje niekoľko zvonárov naraz, čo si vyžaduje veľkú koordináciu a virtuózne umenie, aby zvonenie bolo harmonické. Chrámy s dvoma zvonicami, čo sú veže umiestnené nad fasádou po stranách hlavného vchodu, nie sú na Ukrajine také bežné ako v iných krajinách, napríklad na Západe, v Grécku a na Balkáne.

Pravoslávne zvonenie má zvláštnosť: je rytmické, nie chaotické, a nereprodukuje hudobné melódie. Chaotické zvonenie je takzvané „zvonenie na oko“, rozšírené na Západe – počas takéhoto zvonenia sa hojdajú samotné zvony, nie ich jazyky. Zvonenie s melódiami nie je tradičné pre pravoslávne bohoslužby. Na zvony spravidla takto nehrajú zvonári, ale svetskí špecialisti alebo karilóny – špeciálne zariadenia, ktoré rozozvučia zvony, ale nie na bohoslužbu, ale napríklad v určitých hodinách dňa.

Prejdime však ku klasickým pravoslávnym zvoniciam.
Vo veľkých kláštoroch je zvonica zvyčajne samostatne stojaca budova alebo je spojená s múrmi kláštora. Často je veľmi vysoká a stáva sa architektonickou dominantou kláštorného komplexu. Takáto zvonica pozostáva z niekoľkých poschodí – až piatich, pričom na horných sú zavesené zvony. V dolnom poschodí, ktoré je uzavreté, sa často nachádza malý kostol. Do horných poschodí vedie úzke točité schodisko. Vo všedné dni zvyčajne zvoní na bohoslužby jedna osoba na jednom z poschodí zvonice. Počas veľkých cirkevných sviatkov, z ktorých najdôležitejší je Veľká noc, sa zvoní na všetkých zvonoch a pracuje celý súbor zvonárov. Keďže sú na rôznych úrovniach, bez toho, aby sa navzájom videli, zručne hrajú harmonické, silné zvonenie.

Vo farských kostoloch majú zvonice zvyčajne jeden stupeň zvonov. To však neznamená, že sú nízke! Zvony sú umiestnené vysoko nad zemou a vyliezť k nim dá poriadne zabrať! V mnohých kostoloch sú zvonice pripojené k budove kostola na západnej strane, pričom vchod do kostola sa nachádza pod nimi. Je to výhodné: aby zvonár prešiel z kostola do zvonice, nemusí ísť von.

Pomerne zriedkavým typom kostola je dnes „kostol so zvonmi“. Takéto kostoly boli rozšírené v pätnástom a šestnástom storočí a stavali sa aj neskôr. Zvonica sa nachádza nad centrálnou časťou.
Fanúšikovia cirkevnej architektúry poznajú výraz „severné tričko“. Označuje kostolný komplex pozostávajúci z troch drevených budov:

• zimný (vykurovaný) kostol;
• staršej (ktorá nemala vykurovací systém, ale bola vyššia a priestrannejšia);
• zvonica.

Drevené zvonice na severe boli zvyčajne pomerne nízke, ale mali výrazné valbové vrcholy.
Z kameňa sa stavali aj stanové zvonice, zvyčajne v mestách. Svetlá, vzdušná, kužeľovitá biela zvonica je ozdobou kláštora.